Červenec 2011

Biele obálky časť 2.

21. července 2011 v 17:54 | Leannka

!TOTO JE DRUHÁ ČASŤ POVIEDKY!

Prvá časť

Namiesto Slečny Tajomnej našiel Matúš ráno vedľa seba len bielu obálku. Jediná žena, ktorá ho kedy ľúbila už odišla. Obálka voňala tajomnosťou rovnako ako všetky jej veci. Pomaly roztrhol elegantný papier a začítal sa do obsahu úhľadne napísaného listu.
"Ahoj zlatko! Ďakujem ti za úžasne strávenú noc. Si úžasný. Pamätáš si ešte, kde sme mali prvé rande? Budem ťa čakať..."
Na tomto stretnutí ju konečne požiada o ruku.

Z toho prekliateho kusu papiera čo ľudia nazývajú list na rozlúčku nič nepochopil.Aké prekvapenie. Veď to tam aj napísala.
" Všetko pochopíš až na cintoríne. Pohreb je zariadený na Západnom cinoríne 1. mája o 18:00.
Ty len choď za hrobníkom. Stačí mu povedať, že všetko je dokonané. On už vie všetko."
Boli spolu šťastní. Rodinné výlety s deťmi. Včery hrania detskej verzie monopolov. Veľa zábavy. Zaľúbené pohľady. Vášnivé noci. Nechápal a prázdne oči jeho krásnej, ale už mŕtvej manželku mu nechceli nič vysvetliť.

Počasie 1. mája nebolo pohrebné. Májové slnko hrialo na oblohe. Ulice a parky sa hemžili mladými zaľúbenými párikmi šťastnými rodinkami na prechádzke.

Stál nad čerstvým hrobom svojej manželky samovrahyne a vedľa neho sa netrpezlivo obzeral po okolí hrobník žmoliaci v ruke bielu obálku. Aj on takú držal. Jeho srdce bolo zlomené na tisíc kúskov a ešte netušil, že o chvíľu prídu ďalší a črepiny rozdupú na nezlepiteľné kúsky.

Bolo takmer 6 hodín a cintorínsa začal vyprázdňovať. Päť minút pred šiestou prešiel bránou muž v obleku. Kráčal pomaly nesebavedomo. V pravej ruke držal kyticu ruží a bielu obálku, ľavou vo vrecku zvieral malú krabičku. Zamieril k soche Panny Márie.

Na cintorín postupne vchádzali aj ďalší muži. Odlišovali sa krokom, oblečením, výrazom. Všetci však mali jednu vec spoločnú. Každý z nich držal bielu obálku a všetci prichádzali s soche na nižšom kopci. Okolo dvoch pôvodne osamelých mužov zrazu stálo 20 ďalších s rovnkými obálkami. Vládlo ticho a vzduchom sa plavil zmätok. Meno na náhrobnom kameni všetci poznali.

O štvrť na sedem si hrobník odkašľal a prehovoril.
" Páni mám tu odkaz, ktorý vám mám prečítať."
Otvoril obálku a vytiahol list.

"Dobrý večer vážené, aha dámy tu nie sú, takže Vážení páni, vítam Vás na pohrebe Vašej manželky, priateľky, milenky alebo budúcej snúbenky. Túto ženu pozná každý z Vás ako Slečnu Tajomnú. Týmto menom ma nazval môj manžel na našom prvom rande. Slečna Tajomná je krásna, podmanivá a vášnivá žena. To o nej už viete. Na odvrátenej strane jej povahy je však sebeckosť a zbabelosť. Práve zbabelosť ju dohnala k samovražde a tomuto typu odhalenia.

Nebudem Vás strašiť, ak ma budete nenávidieť a preklínať. Ja viem, že si to zaslúžim.

Každý muž s bielou obálkou nejakým spôsobom zmenil môj život. Všetci ste ma niečo naučili a možno aj ja Vás. Ja hlúpa som si však neuvedomila dôsledky. A ta som skončila v tej diere. Sama a nenávidená zlomenými a oklamanými mužmi.

Biela symbolizuje začiatok. Váš začiatok. Začiatok nového a lepšieho života. 6ite život, v ktorom nebudete závislí na Slečne Tajomnej. Vy osamelí si nájdite skutočnú lásku a založte si rodinu - je to úžasná vec. Vy s rodinou, nájdite si čas na svoje deti a nádhernú manželku. Vedzte, že som Vás všetkých ľúbila. aždého inak. Presne tak, ako ste to potrebovali.

Najvyššiu lásku som dala svojmu manželovi. Zradila som ho všk tak veľmi, že teraz nemám právo čakať odpustenie. No pamätaj drahý, rozdala som všetky kúsky svojho tela a života, ale tebe bude navždy patriť moje srdce.

Muži s bielymi obálkami, ŽITE!

Vaša Slečna Tajomná
Leannka
Jar-Leto 2010
pre Poviedky o nevere


Malo to byť o nevere, tak to bolo o nevere.
Ale hlavne o roznych typoch nevery.
Prosím napíšte mi komentár.
Hocičo. Potrebjem len odozvu

Ďakujem

Začiatok úprimnosti

18. července 2011 v 10:39 | Leannka
-môj nočný rozhovor s dušou.

Sebaklamaná a prázdna

Je to ako choroba. Ako kŕč. V tom kŕči sa potrebujem skrútiť do klbka a na chvíľu prestať dýchať. Záchváti ma bolesť. Príšerná bolesť ktorú si neviem poriadne vysvetliť.

Nikdy som nebola heartbroken. Nikto mi nezlomil srdca a nerozdupal ho v črepiny. V mojom živote sa nestalo nič tragické. Všetci moji blízky žijú okrem tety a pradeda. Ale tých som veľmi nepoznala.

Mám pocit akoby som bola poloprázdna. A aj viem prečo. Polovica môjho srdca sa totiž oddelila a išla hľadať lásku. Moju spriaznenú dušu a kým sa nevráti šťastné a so sprievodom, nebudem úplná.

Nie som sama medzi poloprázdnymi. Teda väčšina tých ľudí sa cíti poloplnými. Nevedia, že im niečo chýba. Aj ja som sa tak cítila. Ale potom som to zistila. Zistila som svoju prázdnotu.

Rozdiel medzi poloprázdnotou a poloplnotou je priepastný. A bolestivý. Najradšej by som sa vrátila, ale to už nejde.

Bol by to sebaklam. Áno som sebaklamaná a často. Hovorím si ako sa mám rada. Preskakujem návody typu Ako sa mať rád. Hovorím si ako milujem každý kúsok svojho nie príliš dokonalého tela.

Keď stojím pred zrkadlom, tak to vyzerá skutočne. Akoby som si hovorila pravdu.

A potom výjdem von, uvidím niečo čo ma rozhádže natoľko, že si začnem nadávať a všetko čo som si povedala predtým je vyvrátené.

Napríklad uvidím dvojicu, kde ženská časť nie je až taká príťažliva, prípadne ju poznám a viem, že nie je ani zaujímavá. A predsa, našla si lásku.

A začnem tirádu. Kde robím chybu? Som taká nesympatická? Nie som príliš...

Cítim sa príšerne keď o tom píšem.

Neznášam, keď neviem čo je pravda. Klamala som si tak veľa, že teraz netuším čo je pravda a čo nie. Ako má teraz vedieť, či to hovorím úprimne alebo iba v snahe zachrániť sa od bolesti? Zničila som si dôveru v seba.

Ak navonok vystupujem sebavedomo, tak sa o tom len presviedčam alebo sa cítim mizerne. Ale iní o tom nevedia. Nevedia, že pod tou maskou sa skrýva hlboka bolesť. Bolesť, ktorú neviem zničiť, pretože netuším z čoho pramení.

Pri pohľade do zrkadla si poviem " Ľúbim ťa. Si krásna." Klamem?


Tu som písavala rady.
Akoby som však vedela poradiť,
keď sama to potrebujem.
Prosím o radu

Biele obálky časť 1.

11. července 2011 v 18:37 | Leannka




Na elegantnom sklenenom stolíku ho čakala biela obálka. Usmial sa, keď podľa písma spoznal odosielateľa. Trpezlivo, bez náhleniaju otvoril a s nadšením prečítal: "Ahoj zlatko,..."

Kristínku lákala biela obáločka, ktorú videla na kuchynskom stole. Ocko si ju všimol, ani sa jej však nedotkol, iba kráčal ďalej do obývačky.
Kristínka sa pozrela, či sa ocko nevracia a len potom ju vzala do svojich špinavých rúk od chutnej mliečnej čokolády, ktorú dostala za mlčanie o tajomnej tete pred mamou.
Obálka bola zalepená a hoci videla, že sa prezradí ak ju roztrhne, zvíťazila jej zvedavosť.
Malá prváčka pomaly slabikovala tajomné slová.
" A-hoj zla-t-ko! Ten-to list ťa a-si nep-o-te-"
- no v tej chváíli vošiel do kuchyne ocko, vytrhol jej papier z rúk a povedal nahnevaným hlasom:
" Kristínka! Nepovedal som ti, že nemáš brať do rúk cudzie veci? Tu máš lízatko a opováž sa niečo povedať mame!"
Dal jej nové hračky a poslal ju do detskej izby. Kristínka už len videla ako berie do rúk lit a s čudným výrazom na tvári ho číta. V zápätí jej pozornosť zaujalo množstvo hračiek, ktoré jej ocko v poslednom čase kúpil.
Kristínka vtedy nepoznala slovo PODPLÁCANIE.

Vzrušenie rýchlo vystiedal zmätok. List, ktorý našiel v obálke pri dverách sa ako obvykle začínala slovami " Ahoj zlatko!" no neobsahoval tému ako tie predošlé. mal však šťstie, že ho ako prvá neobjavila jeho Iveta, pretože obsah by musel dlho vysvetlovať.
"...Tento list ťa asi nepoteší. Dlho som premýšľala nad naším vzťahom. Existuje len jediné riešenie. Chcem ti ho však povedať do očí. Pamätáš si, kde sme mali prvé rande? Budem ťa čakať 1. mája o šiestej pri Pánne Márii na Západnom cintoríne. Prosím dones si túto obálku. Tvoja Slečne Tajomná"

Pane nežiadam to zadarmo. Niečo za niečo. Kedy ste mal naposledy dámsku spoločnosť? Vidím, že to potrebujete. Vy mne pomôžete, ja pomôžem vám. Túto noc si budete ešte dlho pamätať"
A pamätal. Napokon to, čo žiadala vysoko preplatila.
Škoda, že...

NEBETOVANÉ
Poviedka bola písaná do súťaže " Poviedky o nevere".
Hoci som to napísala v 3 mesačnom predstihu,
prepísať ju do počítača mi trvalo rok.
Takže som to jaksi nestihla :)
A teraz konečne uzrie svetlo sveta.
Prvá časť je taká úvodná.
Pointa bude prezradená v 2.časti,
ktorú zverejním do konca júla.
I promise

Odhoďte masky

7. července 2011 v 10:00 | Leannka

Druhá tvár. Je naivné čakať, že blízky človek ju nebude mať.

Niekedy je druhá tvár tá lepšia. Tá, čo pomáha. Tá zábavná. Je to druhá tvár človeka, čo si musí v reálnom živote zachovať patričnú dôstojnosť, musí byť vážny a seriózny. A tak si nasadí masku. A občas ju zabudne zložiť. A neskôr ju už zložiť nemusí nikdy. Lebo zabudne ako vyzerá jeho skutočné ja.

Sú tu ľudia, ktorí sú navonok milí a zábavný. Často v nerozvážnej chvíľke života povieme tajomstvá empatickej tvári. Vkladáme do masky dôveru, že zostanú v bezpečí. Nezbadáme, že pod maskou sa skrýva zlomyseľnosť a škodoradosť. Čudujeme, že už všetci o Tom vedia. A potom, až potom zazrieme dôverníka s jeho pravou tvárou. Neskoro.

A teraz všetci kolektívne odhodíme masky. Nikto nebude mať druhé tváre. Každý bude sám sebou. Všetky emócie, myšlienky budú zúčastnené v každej minúte nášho života vpredu. Na javisku. Tam kde majú byť. A my si užijeme krásny a úprimný život.

Mala by som zhodiť ružové okuliare

Ale masky nikoho neurobia šťastným.