Červen 2011

Farby

24. června 2011 v 20:20 | Leannka


Jed zasiahol telo a potom nie je nič. Ležím v tráve. Zelená sa hýbe v rytme mierneho vánku. Nadomnou je modrá. Žiarivá modrá bez svetla žltej.

Ja sa nehýbem. Ani by som sa nemohla. Paralýza ovláda telo aj myseľ. Viem, že musím niečo urobiť, no myšlienky mi lietajú ako vo víchri a ja sa nemôžem natiahnuť a chytiť čo len jednu, hoci by som potrebovala všetky.

V jednom okmihu je nado mnou modrá, no zrazu ju prekryla čokoládovo hnedá. Je okrúhla s menším kruhom čiernej v strede.

Oči! Sú to oči niekoho, kto úpenlivo prosí. Ale ja mu nemôžem pomôcť! Chcem, ach tak veľmi chcem, no nedokážem pohnúť ani kúskov svojho Ja.

Poznám ju. Do tej čiernej som denno-denne hľadela. A ona, tá nádherná hnedá na mňa kedysi tiež s toľkou láskou. Teraz do mňa vlieva mohutné vlny dúhovej energie.

Lúka postupne mizne a vietor, ktorý sa medzičasom zmenil v víchricu ustáva. Hnedá však zostala. Hnedá mi pomohla. Ale keby som tam svoje oči zatvorila, nikdy viac by som ju nevidela.

Zlodejka

22. června 2011 v 17:09 | Leannka

Ráno som vstala v úplnej pohodičke-pohode. Vykonala som všetky potreby a vypila kávu. No a samozrejme som nestíhala. Ako každé ráno.

Až keď sa ranný kolotoč spomalil cestou trolejbusom, všimla som si, že sa niečo zmenilo. Ja som sa zmenila. Nikdy nevstávam v pohodičke. Nikdy sa neusmievam. Ani keď som vstávala zamilovaná. Ach áno, možno preto to nevyšlo. Ráno bez úsmevu - nevydarený vzťah.

No a teraz sa usmievam. Mala by som plakať a ležať v posteli zatiahnutá tmavým mrakom depresie. Veď ho milujem a on mi dal včera kopačky. Povedal
" Ja už s tebou nemôžem byť." a odišiel. A ja som tam stála, pozerala ako odchádza a potom som šla domov. Zaspala som bezsenným spánkom.

Nebol to zlý vzťah. Milovali sme sa, teda aspoň ja jeho. Zažili sme krásne chvíle a ja som sa občas usmiala. Možno, že to nebol až tak úprimný úsmev, v aký som dúfala, ale snaha by sa predsa ceniť mala.

V skutočnosti som niekoľko hodín trávievala pred zrakdlom a trénovala úsmev. Kedže ma to nikdo neučil- učila som sa sama. Toľko hodín námahy a zbytočne. On odišiel.

Teraz ho vidím pred sebou. Stojí 6 metrov odo mňa. Pozrie sa na mňa. neusmieva sa. Nemôže. Ja som ho o tú schopnosť okradla.

Nie, toto nie je môj denník

Mágia odpustenia

21. června 2011 v 18:39 | Leannka

NeoBetované


Chcel ju. Tak veľmi. Pri myšlienke na jej oči, vlasy a prekrásne telo nemohol dýchať. No srdce mu bolestne preskočilo až vtedy, keď si uvedomil, že ju nemôže mať. Určite už patrí niekomu inému. a je naňho prílliš mladá. Nie, to on je príliš starý, ale ona už dospelá.

Mal ju, raz ju už mal. Ale odmietol jej pohľad a slovami ju odohnal preč. Srdce spútal v železných okovách. Keby zostala len o chvíľu dlhšie, stal by sa zázrak. Srdce by sa vymanilo zo zovretia a ovládlo by každý kúsok jeho tela. A teraz by ju mal. Slová však vedia byť kruté. Ona utiekla aj s jeho jedinou nádejou na život lepší ako v temnej samote.

Odkedy tu nie je, nemôže dýchať. Topí sa v tme. Jediný nádych toho horkastého vzduchu prehry ho stojí energiu na niekoľko rokov. Dýchanie mu zkracuje život. A myšlienky, tie sú ešte horšie.
"Keby..." "Keby..." "Keby..." "Keby..." Každé "keby" mu berie úder srdca. Vo svojej nekonečnej samote zabudol na všetko okrem nej.

Alkohol a ona obsadili celé jeho telo, celý jeho byt, celý jeho svet. Zabudol na hodiny elixírov, ktoré mal odučiť. Zabudol na nočné stráženie chodieb, ktorými si krátil čas, keď ešte...vtedy. Zabudol na jedlo, ktoré mal zjesť za učiteľským stolom vo Veľkej sieni.Zabudol, že existuje niečo iné ako ona. Zamkol sa vo svojom malom byte - zamkol pred celým svetom. Nedokázal by sa pozrieť do očí, ktoré by nepatrili jej.

Nakoniec strácal zmysli. Najprv zrak, potom sluch a nakoniec cit. Nevidel , nepočul a necítil nič okrem spaľujúcej bolesti osamotenia. Samota vie byť krutá.

Nepočul najprv nesmelé klopanie, neskôr buchot na jeho magicky zamknuté dvere a ani zvuk, keď dopadli na zem.

Pomohol jej Hagrid. Vykopol dvere a uhol sa, keď okolo neho bežala ku nehybnému telu uprostred tmavej izby.

Bála sa. Tak veľmi sa bála, keď sa dozvedela, že o ňom týždne nikto nepočul. Prvé dni premýšľala, či by ho vlastne mala hľadať. Kruto ju odmietol.
Potom nastúpil strach.
" Čo ak si niečo urobil? "
Priatelia ju však odhovárali.
" Je to sviniar. Nechoď tam. Vykašli sa na neho. Pravdepodobne si teraz niekde užíva."
A potom už nemohla neísť. Jej srdce potrebovalo úľavu.

A tak bola tu. Sedela pri tele toho, ktorý v nej po nociach vyvolával viac než úsmev na perách. Toho, ktorého milovala každou sekundou viac a viac. A toho, ktorý ju vyhnal zo svojho života. Neľútostne a bez vystvetlenia.

On leží. Hruď sa mu nedvíha. Slepé oči pozerajú do prázdna. V tichej prosbe priloží ucho k jeho hrudníku. Najskôr nič nepočuje. No tam v diaľave tlčie. Tlčie srdce. Tak tichučko, tak pomaly, no predsa. Tiché buch---buch jeho zoslabnutého srdca ju prebralo. Zdvihne hlavu a zakričí na nehybného Hagrida:
" Rýchlo! Zavolaj Pomfreyovú! Tlčie mu srdce. "


Nemocnica Svätého Munga zapácha mnohými elixírmy, smradom pacientov a pachom z kuchyne. Cíti všetky pachy a teraz už počuje zvuky nemocnice. Dúfa, že raz aj uvidí. Vďaka nej. Toľké mesiace, deň čo deň sedí pri ňom nepúšťajúc jeho slabú ruku.

Rozpráva sa sním, ale on ešte nevládze hovoriť a tak izbou znie iba jej monológ. Číta mu knihy, vedecké časopisy alebo mu predostiera ružové plány do budúcnosti. Čakajú na čas, keď spoločne odídu z tejto hroznej budovy aby konečne začali žiť.

On verí a ona vie, že ho nikdy neopustí.

Prvé slová po dlhých mesiacoch sú iba pre ňu.
" Hermiona Grangerová, odpustíš mi a staneš sa mojou ženou? "

Dostala tento čas

19. června 2011 v 11:00 | Leannka
Článok som písala pri tejto hudbe:

Niekedy mám pocit, že tu nie som. V tejto realite. Akoby šla mimo mňa. Akoby ľudia videli niečo iné. A preto si pripadám iná. Občas sa nad nimi trápne povyšujem, inokedy sa cítim ako kus hovna. Občas rozmýšľam prečo obývam práve toto telo. Prečo cítim v tomto tele. Občas s a bojím, že toto je len nejaká hra, v ktorej ma vyslali do prostredia. A ja vnímam. A oni sa na mňa pozerajú a určité veci ovplyvňujú. Myslím, že to je otázka bytia. Prečo som sa nenarodila vo vedľajšom meste alebo na opačnom konci zemegule. Hm opačom konci? Zemegula nemá koniec, viem.

A prečo žijeme také odlišné životy? Čítam blog http://hp-poviedky-alisa.blog.cz/ . Medzi mnou a Alisou nie je veľký vekový rozdiel. Občas mám pocit, že sme si podobné. Ale máme tak odlišné životy. Také odlišné vnímania tejto reality. Reality, kde ja mávam obrovské pocity šťastia až eufórie z maličkostí ako je krásny kvet, vtáčik meter odo mňa, či iba pocit bytia. A inokedy sa cítim na dne - aj keď viem, že a dne nie som- z maličkých vecí. V skutočnosti neviem ako reaguje ona. Z jej článkov mám pocit, že ona má dno úplne inde ako ja. Vo svojom živote som neprežila nič tragické. Vo svojom živote sa teším na ďalšiu dimenziu.

Hoc mám pocit, že sme si podobné, vôbec nemôžem tušiť na čo sa teší ona. Nie preto, že ju nejako zvlášť nepoznám, ale preto, lebo máme úplne iné životy. Žijeme na tej istej planéte a dokonca blízko seba (čo je to nejakých 300-400 kilometrov?), vnímame tie isté farby, tie isté zvieratá, tú istú oblohu, ale náš život sa pravdedepodobne líši vo všetkých rozmeroch. Ktorý život je lepší? Na to pravdepodobne neexistuje odpoveď.

Ach, prosím, nemrhajte svojím drahocenným životom!

Vodopády

17. června 2011 v 18:01 | Leannka


VODOPÁDY

Slzu ukryla som v závoji vlasov
nech svet nevidí veľký žiaľ môj
Nech nevie, veď nemusí
Trápia ho iné starosti

Moja slza tak maličká
v svetovom mori utrpenia
no srdce nehľadí na iných
vlastná bolesť ho oslepila

Že iných väčšia krivda gniavi
že iný trpia viac
to moje srdce netrápi
Ich bolesť neprežijem snáď

Tá moja ma zlomila
tá moja ma zabíja
a vodopád sĺz
oslepil môj život

Teraz neviem kam kráčam
nevidím svoju cestu života

No nádej si v srdci uchovám
že raz nájdem svetlo lásky
Raz vstanem ráno bez sĺz
a večer pôjdem bez nich spať

Leannka
17.6.2011

Ako v tej rozprávke

16. června 2011 v 21:04 | Leannka
Poznáte tú rozprávku Pyšná princezná? Asi áno. Veď je to klasika. V krajine v rozprávke bolo zakázané spievať. Bol a to smutná krajina- bez spevu. Ale veď je to len v rozprávke a skončilo to dobre - všeobecným veselým.

A teraz sa pozrime na realitu. Kedy ste na vonku počuli niekoho spievať? Možno opilcov a aj tí boli umlčaný. Rušili verejný pokoj. Nedávno spievali maturanti. Tí boli zasa ticho pretrpení. Ale teraz tam nikto nespieva. Celý rok. A toto nikomu nepríde smutné? Veď vonku sa už nikto neveselí. Ľudia sa tam boja prejaviť. Tanec, spev, zábava, hlučnejší smiech. Všetci sa len ponáhľajú alebo naopak nečinne sedia. A kde je tá radosť zo života? Tá veselosť, ktorá by mala sprevádzať naše životy?

Viem sú rôzne diskotéky, oslavy atď. Ale to je také nútené. To si mám povedať: Dobre teraz budem veselá, máme oslavu/Uvoľním sa, idem na disco. Ale prečo by sme tieto veci, túto radosť nemohli prejavovať stále? Aby bol svet opäť farebný....

A teraz marš zabaviť sa!

That second from my life

14. června 2011 v 18:02 | Leannka
I am broken.
My heart is broken.
Not because of some guy.
Actually my mom´s done it
Because I sat down to wrong place
She and her sense for clearness
Yes, and she said, that I hurt her.
Yeah, now I am crying all days
I need her kiss, her hug, her smell of love
her smile and her words
But i sat down to wrong place
And everything is wrong now
I am bad.
Bad, bad daughter
But the clearness is more
I need to know it
Because it will be for rest of our lifes
She will love if I sit down to right plac with clear clothes
yeah that right clothes

I AM SORRY MUM!
BUT IS THIS REAL REASON TO HATE ME?
REALLY?
SO THANK YOU.
I WILL LOVE YOU!

V niečom

13. června 2011 v 20:48 | Leannka
V jednu noc som nemohla spať. Ako to obyčajne robíme, keĎ nemôžeme zaspať -premýšľame.Niekto premýšľa o tom čosi oblečie zajtra, dospelí o tom, čo musia zajtra vybaviť, bloggeri čo dajú na blog...Aj ja som premýšľala. O vesmíre...
Vesmír vznikol "Veľkým treskom" alebo "Big Bangom". Áno, to vieme. Ale ako sa to mohlo stať?
Predstavme si napríklad hračku z kinderka. Má svoje miesto v obale. Niečo je vždy v niečom. Slovensko je v Európe. Európa je v Euroázii. Euroázia je na Zemi. Zem je v Slnečnej Sústave. Slnečná sústava je v našej Galaxii.Galaxia je vo Vesmíre. A Vesmír je v ....
V čom je Vesmír?
Existuje teória podľa, ktorej sa Vesmíry nachádzajú v nekonečne. Nedá sa dokázať, pretože nie sme schopní si predstaviť Nekonečno. Od malička sme vychovávaný podľa vety...
Niečo je vždy v niečom...Preto to nedokážeme. Aj ja som tak bola vychovaná. Škoda.
Lepšie pomenovanie Vesmíru je Náš vesmír. Mnoho vedcov- samozrejme aj iný ľudia skúsený vo veciach nadprirodzena a energií- zastávajú teóriu, že existuje vesmírov viac. Niektoré môžu byť len pár milimetrov od nás, alebo dokonca prechádzať cez nás a my si to neuvedomujeme. Určite však existujú ľudia, ktorí dokážu vnímať iný Vesmír. Ja im verím a chcela by som medzi nich patriť.
Citáty:
*
Ak sa budete snažiť porozumieť celému vesmíru, nepochopíte vôbec nič.
Ak sa však pokusíte porozumieť sebe, pochopíte celý vesmír.
*
Prečo nechcete zistiť, že vesmír je neriadená inteligencia,
keď sa riadená inteligencia rodí z neho?
*
Len dve veci sú nekonečné.
Vesmír a ľudská hlúposť.
U tej prvej veci si však niesom až taká istá.
Článok som napísala už 30.1.2009
na svojom predošlom blogu,
no hodí sa ku téme
a aj keď to už nie je môj štýl písania ,
myslím, že vystihuje,
to čo si ešte stále myslím.

Keď bolo, tak bude

3. června 2011 v 17:25 | Leannka
Rozprávky nie sú len pre malé deti. Mali by ich pozerať hlavne dospelí a so svojimi deťmi. Možno by bolo menej vrahov. Menej násilia. Ale ktovie.
Mám rada rozprávky. Viem si ich užiť. Ale iba niektoré. Nemám rada tie, v ktoých je od začiatku jasné ponaučenie. Ako keď prasiatko s neumytými rukami nikto nechcel pohostiť a takmer prišlo o priateľov. Ale keď sa začalo umývať všetko bolo OK. Nie, tá rozprávka sa mi nepáčila.

Rozprávky by nás mali uniesť z reality do krajiny zlých a dobrých. Tam kde dobro vždy víťazí. Tam, kde nás princezné zachráni krásny princ. Bezpečie, radosť, šťastie.

No sú aj rozprávky, ktoré nie sú také ružové. Koľkokrát sa scénar rozprávky nebezpečne podobá na scénar hororu. Čo taká Červená Čiapočka. Malé dievčatko sa vyberie ku svojej babičke. Prechádza cez les, kde na ňu striehne vlk. Neskôr sa jej prihovorí a ona ešte stále netuší, že práve on bude jej vrah. Vlk prehltne Babičku a neskôr aj Čiapočku. Vďakabohu za horára...

Rozprávky sú dôležité. Vychovávajú najmladšiu generáciu. Deti sú vychovávané ku dobru a ani to netušia. Ale nie je rozprávka ako rozprávka. Niektorí totiž považujú podprahovými reklamami a informáciami preplnenú HannaH Montanu a jej podobné hovadiny za rozprávky. Takéto "rozprávky" tiež vychovávajú. Deti si po takýchto kúskov myslia, že najdôležitejšie v živote je mať slávu, peniaze, dobré oblečenie a mobil (viď Sim karta od T-mobile). A toto by si predsa myslieť nemali, nie?

Zostaňte pri klasikách slovenskej a českej rozprávky.