Akú má človek istotu v tomto nebezpečnom svete? Prečo sa spoliehaš na internet, keď okolo je toľko ľudí, ktorých by si mohol spoznať aj oveľa krajším spôsobom. Spôsobom kde skutočný úsmev dodávajúci energiu nenahradí len žltý krúžok s krivkou vyjadrujúcou úsmev? A ako by mohlo slovo Hug, na ktoré klikneš, nahradiť skutočné objatie?
Akú máš istotu, že človek tam, na druhej strane je ten milý, vtipný a zhovorčivý človek, s ktorým si píšeš? Čo ak je to nesebavedomý ťuťko, ktorý si nevie nájsť priateľov na svojom brehu? Áno, jemu pomohlo internetové zoznámenie, ale čo tebe? Stretneš sa s ním raz naživo a zistíš, že rady a vtipné hlášky, kvôli ktorým si si ho obľúbila, nie sú jeho? Čo ak sa stretnete a jediné na čo budeš myslieť bude "Čo ďalšie by som sa mohla opýtať?"
Verím na skutočné rozhovory v prítomnosti očí a rúk, úsmevu a objatí. Na priateľskej a úrodnej pôde. Verím na skutočné zoznámenia, ktoré znamenajú pohľad do duše cez oči. Vtedy je to skutočné. Len vtedy človeka spoznáš.
...zlož okuliare a choď medzi priateľov